Nemá.

Zákazy a príkazy, ktorých dodržiavanie a plnenie musí byť vymáhané silou alebo hrozbou použitia sily, majú životnosť len dovtedy, kým hrozba použitia sily pretrváva. Stačí okamih, aby jedinec držaný v klietke večných zákazov a príkazov zacítil hoci len najmenší náznak voľnosti a začne sa správať neuvážene ako pes odtrhnutý z reťaze so všetkými dôsledkami.

Spoločnosť, ktorá je založená na vynucovanej disciplíne a nie na spontánne a všeobecne uznávaných hodnotách a pravidlách vzájomného spolužitia, nie je ničím iným ako väzením.

Je zlé, ak držitelia moci tvrdohlavo trvajú na plnení nezmyselnej litery zákonov, hoci pulzujúca životná realita sa neraz uberá celkom opačným smerom. Je zlé, ak písané zákony samoúčelne obmedzujú spontánnosť jednotlivcov, ktorí nechcú nič iné, iba žiť podľa svojich predstáv bez toho, aby akokoľvek zasahovali do životov iných.

Žiť podľa svojich predstáv znamená uplatňovať svoje vrodené právo na dopúšťanie sa chýb a tieto sa potom snažiť naprávať. Je to neodňateľná právomoc slobodne a bez obmedzovania môcť nazrieť do všetkých končín sveta – od nadoblačných výšin po najsmradľavejší spoločenský suterén.

Iba bezprostredné prežitie vlastných omylov a pádov má pre ďalší život človeka skutočnú hodnotu. Naozaj vyvíjať sa môžeme len na základe konkrétnych skúseností. Všetky teórie sveta, ktorými nám od malička mútia mozgy, nemajú ani zlomok hodnoty niekoľkých konkrétnych osobných zážitkov, prežitého poznania.

Je otázkou slobodnej vôle každého jednotlivca, čo vo svojom živote uprednostní. Nespútané búrliváctvo, ochotu experimentovať a riskovať, a tak hľadať seba samého… Cesty takéhoto hľadania môžu byť rôzne.

Mnohí ani nehľadajú, uspokoja sa s predžuvanými teoretickými frázami a papierovými definíciami, ktorými ich onálepkujú takzvané autority. Iní skúšajú hranice svojich možností aj za cenu rizika, že prekročia svoju vlastnú únosnú mieru.

To, čo nám v zatuchnutej podobe predkladá spoločnosť ako jediné správne a univerzálne platné, tvorivú myseľ uspokojiť nemôže. Ona vie, že “hranice” stanovili iba ľudia z mäsa a kostí, ktorých poznanie bolo a je obmedzené ich mentálnou výbavou. Intuitívne cíti, že za “hranicami” sa rozprestiera nekonečno. Neustále úsilie o nazretie ponad stupídne ploty je výsadou tvorivých a odvážnych duší.

Zbabelci bez fantázie potrebujú “pravidlá” stanovené rovnakými zbabelcami omdlievajúcimi pri predstave, že nebudú vedieť, čo bude o minútu…zajtra…

Zbabelci so svojimi nevyhnutnými “pravidlami” pod pazuchou a v hlave vyvolávajú večný konflikt s nespútanými odvážlivcami, ktorí sa s veľkým nepochopením pozerajú na urputné úsilie spoločnosti reprezentovanej skrz – naskrz zbabelými postavičkami vnútiť im cudzie pravidlá a ohraničiť ich vesmír, o ktorom vedia, že v skutočnosti je nekonečný. Preto zbabelcami zákonite pohŕdajú a ich “pravidlá” odmietajú.

Avšak nie je nič horšie, ako zbabelcovi dať najavo slobodomyseľné pohŕdanie. Zbabelec nemá dosť odvahy na to, aby slobodné konanie posudzoval s pochopením. Zbabelec reaguje silou.

Ak zbabelec zacíti, že na svete existuje “niečo”, čo by mohlo umocniť nezávislosť iných, hystericky sa usiluje dostať to “niečo” pod svoju kontrolu, prípadne z “niečoho” spraví predmet kriminalizácie.

Tu kdesi sa začína celá spleť skutočných dôvodov, prečo je trestné všetko, čo nejako súvisí s marihuanou.

Marihuana, konope, jedna z nespočetného množstva obyčajných rastlín; bežná súčasť napríklad mnohotisícročnej indickej hinduistickej tradície, je v tomto zmysle symbolom.

Iste, ako všetko, čo sa s pomocou plameňa viac – menej neprirodzeným spôsobom inhaluje, do určitej miery poškodzuje plúca. Ako všetko iné, čo dlhodobo konzumujeme bez citu pre mieru, môže aj “tráva” na tele a na duši zanechať deštruktívne stopy. Lenže rovnakú definíciu škodlivosti pokojne môžeme použiť aj pre prežieranie sa legálnym bravčovým bôčikom, namerné pitie alkoholu či kávy či obyčajné fajčenie…

Pointa je však inde – oveľa hlbšie. Marihuanová subkultúra pozostáva prevažne z jedincov, ktorí sú individualistickí, nespútaní a odvážnejší, a teda v zásade nepoužiteľní v rámci šachových partií politikov. Vymykajú sa zo sietí, ktorými ich od útleho detstva omotáva “spoločnosť”, tieto siete trhajú a chcú žiť tak, ako myslia a cítia. Podľa vlastných pravidiel.

To neznamená, že ich pravidlá sú akokoľvek zlé, problém je v tom, že sú ich vlastné, individuálne, že nie sú bezducho prevzatými šablónami, vytvorenými kdesi v politických kruhoch.

Politici totiž najmenej zo všetkého potrebujú slobodných občanov. Milšie sú im stáda ožierajúcich sa poloalkoholikov, ktorí napriek včerajšej ťažkej noci ráno disciplinovane rozliepajú oči na autobusových zastávkach a príliš nerozmýšľajú.

Alkohol je pre “autority” prijateľný, pretože otupuje. Marihuana je pre politikov zasa absolútne neprijateľná, pretože pomáha rozširovať vedomie a uľahčuje približovanie sa k individuálnemu poznaniu skutočnej podstaty chodu sveta.

Existencia marihuanovej subkultúry nie je pokusom o revolúciu, ale protestom. Protestom proti neustálemu nátlaku na individualitu jednotlivca, živým protestom proti večnému duseniu v mene nikdy nikým bližšie nedefinovaných “vyšších záujmov”.

Preto politici budú mať vždy tendenciu túto subkultúru ako symbol individuálnej slobody za každú cenu potláčať. Vedú proti nej otvorenú vojnu, snažia sa zastrašiť každý z jej prejavov v smrteľnej obave, že individuálna sloboda sa jedného dňa stane spontánnou požiadavkou väčšiny.

Stádo, zatiaľ disciplinovane stojace za páskou s nápisom NEPREKRAČOVAŤ, by sa jednoducho slobodne rozišlo do všetkých svetových strán, takže v košiari nezostane vôbec nikto, komu možno zakazovať a prikazovať, kto by namiesto politikov išiel bojovať, keď oni zlyhajú… nezostane hlavne nikto, koho by politici mohli dojiť. A to by bol koniec ich eldoráda.

Preto je marihuana ilegálna.

A preto som zásadne proti kriminalizovaniu jej konzumentov.

Rastislav Havalda

Republish